Urban mining: nerasty "rastú" v mestách
Téma vyčerpateľnosti nerastných surovín nie je nová a hoci je čoraz aktuálnejšia, čiastkové opatrenia sú zatiaľ žalostne málo úspešné. Akoby sme si doposiaľ ešte naplno neuvedomili konečnosť všetkých zásob a nevyhnutné následky s týmto faktom spojené. Urban mining sa pritom ponúka ako schodná alternatíva.
Zem živiteľka – na prvý pohľad klišé, opotrebované, až priam zastarané slovné spojenie. Pritom je to stále výstižný a aktuálny opis skutočnosti: naša planéta nás živí a daruje nám veci potrebné k životu, dáva ich zadarmo. Koľko by jej ľudstvo dlhovalo, keby muselo zaplatiť za všetko, čo nám doteraz poskytla? Je zrejmé, že takáto čiastka je vskutku nevyčísliteľná. Vynára sa však zároveň ďalšia znepokojivá otázka: dokedy bude naša Zem schopná pokračovať v tomto štedrom rozdávaní?
Možno až príliš dramatický úvod má našťastie optimistickejšie pokračovanie. Okrem tzv. primárnych zdrojoch nerastov, čím sú pôvodné prírodné ložiská a doly, existujú aj zdroje sekundárne, čiže suroviny znovuzískané zo skládok, odpadu a pri demoláciách. Keď sa v súčasnosti zmenšujú prírodné zásoby, prečo nehľadať zdroje v elektrošrote či zbúraných budovách? Prečo nevyužiť skryté zdroje ako alternatívu?
Urban mining
Koncept s názvom Urban minig sa práve takýmito myšlienkami zaoberá. Anglický výraz urban mining, čiže mestská ťažba, ťažba v mestskom priestore, znamená proces znovuzískavania rôznych materiálov a základných surovín z produktov, budov a odpadu. Inšpiruje využiť mesto ako bezodný dol nerastného bohatstva. Pri takomto uchopení problematiky je už človek vnímaný nielen ako spotrebiteľ, ale aj ako producent cenných zdrojov.
Môže ísť pritom aj o obyčajnú hliníkovú plechovku, keďže pozostáva takmer 100% z hliníka. Ten je vyrobený z nerastu s názvom bauxit. Pre kilo bauxitu je potrebné vyťažiť 100 kg rudy, pričom ťažba je nákladná a výrazne znečisťuje životné prostredie. Keďže prázdna plechovka predstavuje takmer čistý hliník, ktorý už nie je potrebné draho ťažiť, pri získavaní hliníka z „hliníka starého“ sa ušetrí až 95 % energetických nákladov, nehovoriac o environmentálnych benefitoch. Nebude rozumnejšie nabudúce vhodiť prázdnu plechovku do správneho kontajnera na recyklovateľný odpad?
Urban mining a kovy vzácnych zemín
Veľmi atraktívnou a zároveň problematickou témou sú kovy vzácnych zemín (súbor 17 prvkov) a drahé kovy. Hlavne vďaka nim si totiž môžeme užívať zázraky súčasnej high-tech elektroniky. Nezaobíde sa bez nich ani jeden smartphone alebo počítač. Štatistiky prezrádzajú, že ročná celosvetová produkcia elektroniky vďaka tomu spotrebovala tony zlata a striebra v celkovej hodnote 21 biliónov dolárov. V súčasnosti je pritom znovupoužitých iba neuveriteľných 15 % drahých kovov.
Úmerne s vývojom sofistikovaných elektronických prístrojov rastie aj spotreba vzácnych zemín. Rekordnými „žrútmi“ sú batérie elektromobilov a zariadenia zelených technológií (napr. generátory veterných turbín), aj preto sú s obľubou označované za „ropu 21. storočia“.
Mestá sú doslova zaplavené automobilmi (poháňanými ešte „klasickou“ ropou) a ročne v Európe skončí na vrakovisku okolo 10 miliónov vozidiel. Výbornou správou pre životné prostredie je, že z nepotrebného automobilu je možné zrecyklovať takmer všetko – hliník, meď a kaučuk sa opäť môžu vrátiť do obehu. Plasty a pneumatiky sa po dômyselnej recyklácií môžu premeniť na spotrebné palivo suplujúce vlastnosti uhlia či dreva. Na Slovensku sa dokonca rozbehol program recyklácie textílií z autodielov. Zdá sa, že je len otázkou času, kedy sa takýto dôsledný prístup stane skutočnosťou.
Mesto sa môže samo recyklovať
Kľúčovou kapitolou konceptu urban mining je recyklácia mesta samotného. Okrem rekonštrukcie a prestavby budov je najvýznamnejšou myšlienkou práve opätovné využitie stavebnej suti z demolovaných objektov na stavbu domov nových. Možnosťou použiť lokálne budovy ako materiálový zdroj (predovšetkým oceľ a kovy, recyklácia betónu) odpadá nutnosť suroviny dovážať, zároveň predstavuje výraznú elimináciu logisticky náročného odvozu sute.
Všeobecne koncept mestskej ťažby predpokladá budúcu recykláciu už pri samotnej výrobe produktov – či už ide o ručný kuchynský mixér, automobil alebo celý komplex obytných budov. Zelená architektúra (trvalo udržateľná architektúra), sa už vo svojom princípe dopredu zaoberá, akým spôsobom sa bude dať navrhovaná materiálová súčasť stavby získať späť, a ako ju bude možné nanovo použiť.
Odpad dnes, zdroj nerastných surovín zajtra
V nie príliš vzdialenej minulosti sa po skončení životnosti zariadenie, predmet, či nástroj jednoducho ocitol medzi odpadom na skládke. V súčasnosti si takéto plytvanie už nemôžeme dovoliť, aj keď v reálnom živote sa zodpovednej a efektívnej recyklácii ešte len učíme.
Idea mesta ako antropogénneho náleziska nerastných surovín má potenciál stať sa tým čarovným riešením, východiskom zo slepej uličky jednosmerného konzumu. Schopnosť efektívne ťažiť zo sekundárnych zdrojov bude preto v budúcnosti patriť k základným technologickým možnostiam.
Prvotná myšlienka mestskej ťažby pochádza z rokov 1980-tych, je však stále akousi prehliadanou Popoluškou. Svoje vlastné heslo v internetovej encyklopédií Wikipedia získala doslova iba pred niekoľkými dňami.
Rentabilita, jediná šanca pre urban mining?
Zatiaľ sa zdá, že koncept urban mining začne byť atraktívnym ako plnohodnotná alternatíva až v momente hospodárskej rentability. Až keď sa primárna ťažba nerastov stane natoľko drahá, že aj technologicko a časovo náročné získavanie sekundárnych surovín sa stane výhodnejším. Ekologický aspekt nebude po prvýkrát až v tesnom závese za ekonomickými záujmami. Vtedy sa však takýto „popoluškovský“ spôsob fungovania stane už nevyhnutnosťou.
Autor: Ing. arch. Mgr. Soňa Ščepánová